Kolektívna zbierka

Stručná história

Kolektívna zbierka vznikla ako špekulatívny kurátorský návrh, na základe ktorého sa skupina tvorená umelcami, dizajnérkami, architektmi, právničkami, ekonómami a kultúrnymi producentkami zamýšľala nad možnosťou vytvoriť zbierku súčasného umenia, ktorú by vlastnili a kolektívne spravovali členovia tejto skupiny. Hypotéza, ktorá vzišla z kurátorského výskumu, spočívala v otázke, či je možné považovať za alternatívu prípady ako florentské studiolo a Kunstkammer alebo súčasné súkromné zbierky používajúce fenomén zbierania ako alibi pre narcistickú sebaprezentáciu privátneho subjektu. Základná myšlienka je jednoduchá: každý člen prispeje do zbierky vlastným dielom podľa svojich schopností a možností.

K prvej fáze projektu prizvali Judit Angel, Raluca Voinea a Vlad Morariu kultúrnych pracovníkov, s ktorými spolupracovali už v minulosti a s ktorými sa už poznali a dôverovali si. Projekt bol realizovaný v Bratislave koncom roku 2017. Prvý model zbierky iniciátori predstavili v rámci výstavy Kolektívna zbierka. Návrh na budúci model reprezentácie v tranzit.sk. Výstavný priestor účastníkom poskytol aj príležitosť stretnúť sa na internom seminári, na ktorom Zbierku oficiálne založili. Bratislava sa tak stala miestom prechodu od fázy „čoby keby“ - teda čo keby Zbierka naozaj existovala -ku kolektívnemu záväzku Zbierku zadefinovať a zrealizovať. V Bratislave sme diskutovali o tom, ako sa takýto projekt spolu s jeho cieľmi a zásadami jeho fungovania vzťahuje voči diskurzom súčasného sveta umenia. Dospeli sme k tomu, že priateľstvo a vzájomný rešpekt by mali ostať hlavnými princípmi, ktorými sa bude riadiť rozširovanie zbierky, na základe čoho v roku 2018 každý zakladajúci člen prizval do Zbierky nových členov. Tá teraz zahŕňa viac než päťdesiat členov. Koncom roka 2018 v tranzit.ro v Bukurešti Zbierka oficiálne predstaví svoju webovú stránku.

V tejto chvíli Kolektívna zbierka stelesňuje ukážkovú medzinárodnú zbierku umenia, ktorú založili, vlastnia a kolektívne spravujú jej členovia. Riadi sa troma zásadami, ktoré pomenovávajú aktuálne podmienky tvorby, prezentácie a prístupu ku kultúre a umeniu:

Prekarita verejných kultúrnych inštitúcií v Európe ale aj inde vo svete, ktoré, čeliac zdvíhajúcej sa vlne pravicového populizmu a nacionalizmu, ako aj tlaku chovať sa trhovo, do svojich zbierok radšej nezahŕňajú diela kritizujúce status quo. Kolektívna zbierka predstavuje snahu vrátiť do verejnej debaty otázku politickej a kultúrnej autonómie tým, že vytvára inštitucionálny aparát k posilneniu postavenia, viditeľnosti a reprezentácie.
Systémové podmienky kultúrnej produkcie, ktoré podnecujú oportunizmus a súťaživosť medzi kultúrnymi pracovníkmi a ktorých dôsledkom je deštrukcia kolektívnych foriem organizácie, odporu a boja. Kolektívna zbierka je reakciou na akútnu potrebu definovať udržateľné modely kolektívnej legitimizácie a reprezentácie, v ktorých sa kolektivita zakladá na politike priateľstva, vzájomného rešpektu a uznania.
Humanitné, ekologické a politické krízy, na ktoré kultúra založená na súkromnom mecenášstve nedokáže reagovať. Nielenže si Kolektívna zbierka kladie otázku, či je možná zbierka i bez vrtochov, vkusu a preferencií súkromnej zberateľky či zberateľa, ale zároveň aj predstavuje pokus prehodnotiť funkcie, role a ciele zbierania ako kolektívnej praxe, ktorá odráža a tvaruje dnešný svet.

Prečo zbierať?

Umelecké diela sú komplexné semiotické bytosti. Ľudia ich milujú nielen kvôli ich príbehom ale aj kvôli ich ochote poslúžiť ako symboly sociálneho postavenia a privilegovanosti. Nielenže dodávajú zmyslový pôžitok a intelektuálne uspokojenie, ale tvoria aj raj bezpečných investícií. Nevznikajú síce ako komodity, ale na konci ekonomického reťazca sa s nimi zaobchádza ako s výmennými hodnotami či ako so symbolmi statusu. Súčasťou zbierok sa stávajú, pretože poskytujú pohodlie a ilúziu kontroly rovnako ako prestíž a moc.

Globálny rozmach súčasného umenia každopádne vytvoril nové príležitosti k investovaniu kapitálu, a to hlavne v rozvojových ekonomikách (Rusko, Čína, Blízky a Stredný východ a ďalšie). Zbieranie umenia by však malo byť jasne oddelené od akumulácie, zhŕňania a uskladňovania. Nejde proste o postupné pridávanie „artefaktov“, ktoré majú spoločné to, že ich komunita expertov zo sveta umenia označuje ako „umenie“ a ktoré možno používať ako aktíva v ekonomickej výmene. Zbierať umenie znamená zhromažďovať diferencované „objekty“, ktoré naďalej odkazujú k sociálnym a kultúrnym rituálom sveta „za hranicami“ zbierky. I keď možno neposkytujú riešenie svetových problémov, sú poslednými baštami humanistických ideálov v konkrétnych historických kontextoch. Umelecké zbierky majú nepopierateľný verejný rozmer, ktorý je v týchto zúfalých časoch podľa nás urgentne potrebné znova potvrdzovať. V tejto súvislosti sa často zabúda na to, že oba pojmy, s ktorými pracujeme, totiž zbierka a kolektív, pochádzajú z latinského výrazu collectus, čo je prechodník slovesa colligere (vybrať a zhromaždiť). Miesto toho, aby sme však zabiehali do etymologickej špekulácie, chceme priviesť pozornosť k tomu, že na otázky po roli a účinnosti kolektívneho úsilia možno odpovedať konceptom kolektívu ako spontánne kurátorovanej skupiny jednotlivcov. Podobne i na otázku po verejnej roli, funkcie a zmyslu zbierok možno nájsť odpoveď, keď sa vysloví z perspektívy kolektívu a kolektívnosti. Keďže zbierky i kolektívy, ako spoločný princíp organizácie a systematizácie, smerujú k otázke, čo je spoločné, Kolektívna zbierka sa formuje ako snaha pristupovať ku kritickej praxi súčasného umenia ako k spoločnému a verejnému statku.

S tým, ako sa projekt ďalej rozvíja, ostávame verní hodnotám zadefinovaným na samom začiatku: ide nám o decentralizáciu zbierkotvorného subjektu a inštitucionalizáciu kolektívu ako aktívneho činiteľa. Zároveň hodláme prehodnotiť vzťah medzi súkromným záujmom a spoločným cieľom, medzi individuálnou a skupinovou stratégiou, medzi súkromným vkusom a kolektívnou sociopolitickou taktikou a medzi úzkoprsou neurózou a terapeutickým priateľstvom.